keď viaže mi bolesť ústa
zabúdam na mamin prológ
a veziem sa chrbtom k budúcnosti
lipnem na tradíciach a
verviem sa za kolísku
zatváram oči a
počúvam k tým hlasom vo mne
nesúdim a len oddane ľúbim
keď zabudnem na stud
a plačem bez hanby
tesknúc po všetkom a
keď strácam slová
lebo vtedy sú zbytočné
zatváram oči a počúvam
čo hlasy vo mne
ticho šepkajú a mrmlú
v dobrom a nie vo zlom
hrdím sa za mŕtvych a
dýcham zhĺbka
nemeriem sa s cudzími
viem
občas mi ťažko rozumieť najmä
keď vopred sa ženie pôvod nad
označením
ako tovaru
v policiach mnohých prevádzok
keď všetko znie umele a
človek už nevie čí je
vtedy zatváram oči a
odvraciam tváre od cudzieho
s kvapkami dedičstva domáceho
z čoho nie z prachu v prach sa
obrátiš darmo
ale čo soľou je
nad všetko zlato
Celá debata | RSS tejto debaty